Zubnú ambulanciu Dental Atelier, ktorá sídli na Komenského ulici v Žiline, založil jej hlavný stomatológ Oleksandr Kholodnyak. Okrem bežných stomatologických úkonov sa Oleksandr špecializuje aj na zložité chirurgické extrakcie čiastočne alebo úplne neprerezaných zubov múdrosti či iných nepriaznivo uložených zubov.

Jeho ďalšou špecializáciou je implantátová chirurgia, ktorá sa zaoberá možnosťami fixnej náhrady chýbajúceho zuba resp. zubov prostredníctvom zavedenia titánovej skrutky do kosti.

V rozhovore s Oleksandrom sa dozviete aj o tom:

  • čo ho viedlo k povolaniu zubára,
  • ako sa zmenila stomatológia v porovnaní s minulosťou,
  • s akými najčastejšími prípadmi sa stretáva,
  • ako si získava dôveru u pacientov, ktorí sa návštev u zubára boja,
  • čo je pre jeho prácu prioritou.

Prvá časť rozhovoru:

Prácu zubára vykonávate už viac ako 10 rokov. Čo vás viedlo k výberu tohto povolania?
Veľká časť mojej rodiny sú zdravotníci, preto moji rodičia chceli, aby som bol aj ja zdravotník. Mne sa však vždy páčili estetické veci, tak som sa rozhodol, že to bude „zubárina“.

Čo vás na tom najviac zaujalo?
Asi to, že zubári sú na polovicu zdravotníci, na polovicu umelci, čo sa mi veľmi páči… a rád odovzdávam ľuďom nové úsmevy.

Bolo štúdium zubného lekárstva ťažké?
Štúdium na univerzite pre mňa bolo ako ťažké, tak aj zaujímavé. Ďalšie vzdelávanie po univerzite už nebolo také náročné, ale bolo pútavé, a preto aj teraz často chodím na nejaké školenia, vzdelávam sa, pozerám videá, čítam knihy, skrátka ma to baví. (úsmev)

Spomínate si aj na niečo zo školských čias, čo by stálo za zmienku?
Na škole som mal veľa kamarátov, vedeli sme sa dobre zabaviť, ale aj dobre učiť. Určite je tam kopec zážitkov či príbehov, ale neviem, či by to bolo vhodné zverejniť. (smiech)

Rád však spomínam na to, že môj prvý pacient bol spolužiak a kamarát. Prvý výkon, čo som spravil, bola výplň. Trvalo mi to asi tri hodiny, kým som ju spravil. Dnes by som to zvládol za 20 minút. Bol som však vtedy na seba veľmi pyšný a kamarát zase unavený… Ešte dva dni po zákroku nemohol dobre zatvoriť ústa. (smiech)

Pochádzate z Ukrajiny. Prečo ste sa presťahovali práve na Slovensko?
S manželkou sme vždy chceli žiť v zahraničí. Lákalo nás to a slovenčinu som poznal odmalička, preto sme sa rozhodli byť tu. Bolo to aj blízko k nám, k našej mentalite… Cítime sa tu ako doma. A čo sa týka Žiliny, tak tu bola veľmi dobrá ponuka práce. S odstupom času môžem povedať, že nie som sklamaný výberom mesta, Žilina bola skvelým rozhodnutím.

Ako ste si zvykali na nové prostredie, nový jazyk či kultúru? Zaznamenali ste výrazný rozdiel medzi životom a prácou na Slovensku v porovnaní s Ukrajinou?
Keď sme prišli na Slovensko, tak prvý polrok sme boli príjemne prekvapení. Všetko pre nás bolo nové, zaujímavé, zo všetkého sme sa tešili a brali to ako dobrodružstvo. Slovenčina nebola u mňa novinkou, no to nemôžem povedať o manželke, ktorá to mala o čosi ťažšie. Nový jazyk sa však naučila pomerne rýchlo.

Kultúra na Slovensku je veľmi podobná tej našej, a možno v niečom aj o čosi lepšia. Môžem povedať, že ľudia na Slovensku boli veľmi milí, keď sme sa sem presťahovali. Vo všetkom nám pomáhali, mali pre nás pochopenie a snažili sa, aby sme sa tu cítili ako doma.

Druhá časť rozhovoru:

Vráťme sa teda späť k vašej práci. Ako sa zmenilo zubné lekárstvo v porovnaní s tým, ako si ho pamätáte z detstva?
V porovnaní s mojím detstvom je zubné lekárstvo rozhodne na vyššej úrovni. Spomienky na zubára z detstva mám vždy spojené s bolesťou, no súčasné zubné lekárstvo má viac možností z hľadiska umŕtvenia, je modernejšie a o čosi viac bezbolestnejšie.

S akými najčastejšími prípadmi sa stretávate pri práci?
Keďže pracujem ako hlavný doktor v našej ambulancii, dalo by sa povedať, že pracujem ako architekt alebo projektant budúceho zdravého a pekného úsmevu pre klientku či klienta. No svoj čas venujem aj chirurgii a implantológii.

Mali ste aj s vážnejšie prípady?
Ťažké prípady riešime stále. Najnáročnejšie prípady sú pre mňa také, ktoré neviem vyriešiť. Tých je však, našťastie, menej. Ostatné sú len otázkou trpezlivosti. Vždy mám veľkú radosť, keď môžem vyriešiť pacientov problém, s ktorým mu v iných ambulanciách nedokázali pomôcť.

Aj napriek modernizácii a pokroku v medicíne má veľa ľudí ešte stále strach z návštevy zubára. Ako riešite podobné situácie?
Pacientov, ktorí majú panický strach zo zubárov, sa snažíme upokojiť komunikáciou a vysvetliť im, ako bude zákrok prebiehať. Objasňujeme, že doba sa výrazne posunula vpred a máme oveľa viacej možností, najmä čo sa týka umŕtvenia v súvislosti s bolesťou. Mám skúsenosť, že tí klienti, čo sa najviac báli, sú na konci celého procesu najviac vďační.

Predovšetkým ide asi o postupné získavanie si dôvery u pacientov… Spomínate si aj na nejakú príhodu s pacientmi?
Áno, mám jeden zaujímavý prípad. Jeden z našich klientov sa snažil zistiť, či našu prácu robíme kvalitne. Asi tri dni chodil pred naše vchodové dvere a pýtal sa každého klienta, čo vyšiel z našej ambulancie, či bol zákrok bezbolestný a či je všetko v poriadku. Po tých troch dňoch zisťovania napokon prišiel do ambulancie a priznal sa, že sa snažil zistiť, či sú naše zákroky úspešné. Keďže neboli u nás zlé recenzie, nakoniec si dal u nás spraviť implantáty. Na tento prípad spomínam rád… (úsmev)

V ambulancii nepracujete sám, váš tím tvorí viacero zubárov a špecialistov. Čo je pre vás rozhodujúce pri zostavovaní tímu?
Väčšinu mojich kolegov poznám už nejeden rok, sú to skôr takí kamaráti, takže veľmi dobre poznám ich robotu a akým štýlom pracujú. Od každého zubára, čo k nám príde do ambulancie, však žiadam doniesť röntgeny a fotografie prípadov, ktoré vykonával. U nás sú dôležité skúsenosti, keďže v našej ambulancii je prioritou kvalita výkonu.